Michal Kroulík – Napojenie srdca na Absolútnu lásku

Michal sa nepostavil na pódium ako prednášajúci. Postavil sa tam ako kanál pre energiu, ktorú necítiš hlavou, ale telom.
V miestnosti zavládlo ticho ešte predtým, než začal rozprávať. Pretože to, čo priniesol, nebolo určené pre uši. Bolo to určené pre srdce.

Nič netlač. Len buď.

Nepoužil ani minútu na výklad.
Hneď v úvode povedal, že žiadne slová by nedokázali vyjadriť to, čo cítiš, keď sa skutočne napojíš.
A tak všetko, čo nasledovalo, nebolo rozprávanie. Bola to cesta.

Priviedol nás do ticha. Do vnútra. Do stredu vlastného srdca.

„Zavri oči a choď do svojho vnútra. Vystúp z hlavy. Ponor sa do seba.“

Výťahom do vnútra

Začalo to vizualizáciou.
Predstav si výťah vo svojom čele. Nastúp doň. Tlačidlo – dolu.
Míňaš čelo, hrdlo, prsia…
Až kým sa nezastavíš pred srdcom.

Tam vystúpiš. Tam sa zastavíš.
Tam cítiš tep. Tep života, ktorý ti nič nepožaduje. Len chce, aby si ho počul.

A potom príde najdôležitejší okamih:
Objímeš svoje srdce. A poďakuješ mu.

Nie preto, že niečo robí. Ale preto, že tu stále je.

Vstup do jaskyne

Srdce sa zmení na svetelnú jaskyňu.
Vo vnútri diamanty, kryštály, svetlo.
V strede – tvoj vlastný plamienok.

Nie je veľký. Je presne taký, aký má byť. Je tvoj.
A ty si sadneš pred neho.
A len si dovolíš byť.

Nie rozmýšľať. Nie analyzovať.
Len byť.

„Tvoja vnútorná láska je živá. Len ju musíme prestať hľadať vonku.“

Napojenie na zdroj

Z toho plameňa vyšleš lúč dohora. Vystrelí cez strechu, cez oblohu, až k bielej žiarivej guli.
A tá… odpovie.
Z nej sa spustí vodopád Absolútnej lásky.
Dopadne na tvoju hlavu. Preteká tvojím telom. Zmiešava sa s tvojím plameňom.

A zrazu… už nie si oddelený.

Stávaš sa tým svetlom. Tým prúdom.
Tým zdrojom.

Rozpínanie bez hraníc

Tvoje svetlo zapĺňa miestnosť.
Potom Košice. Slovensko. Planétu.
Potom galaxiu. Celý vesmír.

A ty už nie si len človek. Si bytie. Si láska. Si Boh.

Bez slov. Bez ega.
Len stav, v ktorom nie je potreba dokazovať, vysvetľovať, hodnotiť.

„Staň sa tým. A zisti, čo cítiš.“

Návrat cez všetky formy

Keď je svetlo všade, začína návrat.
Z Vesmíru späť do formy.

→ Najprv si galaxia.
→ Potom slnko.
→ Potom planéta.
→ Potom hory.
→ Potom smrek.
→ Potom veverička.
→ Potom motýľ.
→ A potom opäť ty.

Ale už nie ako predtým.
Už vieš, že všetko je prepojené.
Už vieš, že nie si oddelený.
Už vieš, že láska je tvoja prirodzenosť.

Ticho, ktoré lieči viac než slová

Po meditácii nebol potlesk.
Bolo ticho. A pohľad.
Pohľad ľudí, ktorí práve niečo precítili.
A možno to nevedeli pomenovať. Ale ich srdce to vedelo.

A presne o tom to bolo.

Táto prednáška nebola prednáška. Bola spomienka.
Na to, čo sme zabudli.
Na to, čo nikdy neodišlo.
Na to, čo tu je – vždy, keď zavrieš oči, stíchneš…
a dovolíš si cítiť.